aniv

Asi som komplikovaná osoba, neviem....ale je neskutočné ako sa dokážem pre niekoho nadchnúť. Dlho som  sa nedokázala na nikoho usmiať s pocitom, že by sa mi naozaj páčil, že by mal v mojich očiach iskru...a dokázala by som na ňho myslieť takmer stále.

Teraz sa tu niekto taký objavil. Našla som si prácu popri škole a stretla som tam jeho . Venovali sme si pohľady, také skúmavé a nenútené, možno trochu zvedavé. Potom padli prvé slová a odvtedy veľa veľa úprimných úsmevov. Neviem, či to niečo znamená a nechcem si nič nahovárať, ale moje myšlienky patria takmer výlučne iba jemu a ja mám strach, že som sa opäť nadchla a občas sa podvedome krásne usmievam vo svojom  vnútri , ale opäť sa nič nestane alebo to iba nevypáli dobre a ja už sa necem opät sklamať. Veľmi sa toho bojím...už som toľkokrát padla na hubu a konečne túžim po niečom peknom...asi to všetci poznáme a neostáve mi nič iné ako čakať a dúfať, že možno spraví prvý krok on, lebo ja sa už moc bojím a ani to nechcem robiť... ach tá láska...ale konečne mám pocit, že ešte dokážem ĽÚBIŤ :)))