aniv

Spoznala som majoveho chlapca, ja, dievca junove...mozno to teraz vyznie velmi smiesne, ale umyval podlahu, ked som ho prvykrat videla a ja som sa asi v tom okamihu absolutne na prvy pohlad do nho zalubila. Bolo to ovela silnejsie, ako cokolvek predtym alebo som to len dlho neprezivala, neviem. Neverila som dovtedy na nieco take rychle a silne...vzdy som si myslela, ze cloveka treba dobre spoznat, aby sme vedeli, co v nom je a postupne z toho moze byt laska...ono to tak asi aj bude, lebo toto mi pripomina skor scenar cisto jednostrannej lasky a na tej jednej strane som len ja...Boli to uz dlhsie, velmi chcem zabudnut, ale ta jedna noc mi neda pokoj. Nestalo sa nic dramaticke, ani nic, co by som mala lutovat, citila som akurat tak silnu pritazlivost, ze som sa nemohla udrzat a prvykrat v zivote som bola ja ta, co sla za tym, co sa jej pacilo. Poddal sa, asi ako vacsina...aj ked bolo to cele zvlastne...mrzi ma...tak moc ma mrzi, ze sa to stalo takto...videla som ho druhykrat a nedokazala som to ovladnut...stacilo by mi, pozerat sa mu do oci hodiny a hodiny  a niekedy by mi stacila aj sekunda...on by ma ale mozno najradsej uz nikdy nevidel a tu sobotnajsiu noc by vymazal...to ma na tom boli najviac...

Clovek cely zivot bojuje, snazi sa, prediera sa zivotom a vsetko len kvoli par krasnym okamihom v zivote, kvoli tuzbe po laske a hlavne po takej, ktora ked vy davate, rovnako vela vracia a mozno aj este ovela viac...:))) a vtedy si uvedomime, ze to vsetko tazke a zlozite stalo za to...ze by sme si to vsetko este tisickrat pretrpeli kvoli jednemu bozku, kvoli milovaniu, kvoli objatiu, kvoli pohladu, aj kvoli pocitu, ze na vas niekomu zalezi...

Teraz ked ho vidim alebo ked vidim nieco s nim spojene, je mi vzdy do placu -  z toho, ze ho nemozem mat, z toho, ze opat som nezaujala niekoho, kto mna velmi a z toho, ze neviem, ci ma ozajstna laska niekedy stretne...mrzi ma aj to, ze niekto iny ho moze mat a ja nie...boli ma cele vnutro, ked viem, ze je s nou takmer stale...a pri tom spolu nechodia a mozno uz aj ano...mozno si poviete, ze teraz vsetko prehanam...ze je to normalne, ze to takto teraz citim...a ja zas na druhej strane viem, ze vsetko raz bude dobre, aspon dufam, ale potrebovala som to zo seba dostat...musim zabudnut a odputat sa od toho vsetkeho, co ma tak moc boli a keby to bolo len toto, tak nemam dovod byt nestastna...

Uvedomujem si to...aj to, ze mozno raz pride nieco, co naozaj bude stat za to, co teraz prezivam, mozno sa to potom vykompenzuje...ja len dufam, ze sa raz aj dockam...lebo takto je to akoby som stale padala len na hubu  a zas  a znova stale dokola... a raz som uz na vetu "kazdy si je strojcom svojho stastia" doplatila, tak to nemam odvahu zatial skusat znova...:(